Lenivá a náladová Anulka si nájdením našej rodiny naplánovala dosť pohodlný život. Pôvodne pozostával z prechádzok, spoznávania iných psích kamarátov, čo sa jej tiež nie veľmi ľúbilo a kamarátok, z čoho už bola nadšená viac (nie však ja). Naše prechádzky pozostávali z prehovárania, že "áno, už by sa zišlo ísť von, trošku sa prejsť" a následného núteného vystrašeného pobehovania. Na našich známych miestach bolo ešte relatívne fajn, ale tuho odmietala vychýliť sa zo zaužívaných trás aj na miestach, ktoré milovala (Anička, Zelený dvor). A skúste s takým psom ísť na výlet :) - ak máte dostatočne pevné nervy a ste krátkozrakí, tak vám ten spoločný výlet celkom pôjde. Anka sa totiž tvárila, že je ochotná aj život položiť za to, aby mohla byť so mnou, ale to, že vystúpime z auta niekde sto kilometrov od vyhriateho peliešku, to sa jej páčilo už menej. A tak - nie raz - sa nám stalo (chvalabohu nie priamo na výlete), že keď sme si v rámci pracovnej cesty (na ktorú chodievala so mnou) vyšli natiahnuť stuhnuté svaly (ja spoza volantu a ona z čistej nudy na zadnom sedadle) - keď zistila, že sme nezastavili pri žiadnej reštaurácii, ale (boožemôôj!) na lesnej cestičke, tak som ju ani párom volov nedostala ďalej od auta, ako na pár metrov. Samozrejme, vycikať, a šup-šup chytro späť do auta. To, že ja sa chcem nadýchať čerstvého voňavého lesného vzduchu, to mi ani  náhodou nechcela prepáčiť a tobož nie dovoliť. Čo keby náááhodou som sa z tej čistoty otrávila... čo by si ona počala sama pri aute, keď ho nevie otvoriť?!