Dlho sme nepretekali, dlho sme netrénovali. Júl nebol práve mojim zdravotne najšťastnejším mesiacom. Naberanie kondičky pešotúrami sa skočnilo zlomenou pravou rukou tri týždne pred pretekmi. A ten medzičas nám ostal na trénovanie ;).
Trénovanie so sadrou zaťaženou rukou bolo humorné - ruka bola ťažká a zle sa mi Anulka navádzala bez toho, aby som flekovala botaskami v zákrutách. Napriek tomu aj so zlomenou rukou ma Renka prehovorila na pretekanie. Organizácia a nutné drobnosti nás vytáčali do nepríčetnosti a v mysli kládli otázku, či to celý ten chaos stojí za to. Hlavne Renku tie večné otázky vyčerpávali – pre koho, pre čo? Jediným aktívnym pretekárom („pretekárom“) som v tom čase bola ja sama a ani tréningom sme veľa neublížili.

Sobotný deň sa začal skoro ráno (ako inak). Zdalo sa byť už zrána veľmi horúco, postavili sme si stan, aby sme sa mali kde schovať pred slniečkom, a aby sme mali kde nájsť chviľu odpočinku po dobehnutých parkúroch.

Nadžgala som prenosnú chladničku mojou desiatou, vodou a pre Anku klobáskou a sľúbila som jej, že po každom peknom behu jej z nej dám.
Tento pretek som brala tak, nuž nedá sa inak povedať, ako „športovo“... Okukáš parkúr, prídeš na štart, pripravíš psíka, bežíš v pohodičke, nič sa nedeje, dobehneš, zakričíš si a svet sa točí ďalej. Či dobehneš s chybou alebo bez chyby. A tak nám to spolu v ten deň šlo. Anka šlapala ako švajčiarske hodinky, dobehli sme, Anka nezabudnúc na môj sľub, mi ho patrične vrešťaním pripomínala, a tak hneď naše prvé kroky putovali do spomenutej prenosnej chladničky, aby som jej mohla vybrať sľúbenú klobásku za pekné bežkanie. Skúšku som pokazila ja, keď som ju nechtiac nemotorne naviedla na nesprávnu zónovku a ona s nadšením a opäť s vidinou klobáskových hodov nabehla v rýchlosti nesprávne. No nič, veď ako vravím, svet sa aj tak točil ďalej.... Aspoň nemusíme prechádzať do Atrojok ;)

Otvorené behy v sobotu nám dali šancu zabojovať o víťazné miesta aj v nedeľu... len ma k tomu museli dokopať. Priebežné poradie v sobotu kontrolovala Renáta a hneď sa mi aj vyhrážala, že nikomu inému pohár rektora nedá a že musíme ho získať my. To bolo ale slovo do bitky! Veď ja som kvôli tomu nespala! A v takomto stave som mala nastúpiť behať?!

Nedeľa nám v počasí priala presne tak ako sobota. Bolo horúco a zdalo sa mi, že aj akosi chaotickejšie, ako v predchádzajúci deň. Nedeľné behy máme natočené na videu a mám tak možnosť pozorovať, čo za blbiny robíme. Teda ja. Nie Anka (aby bolo jasné). Anka bežala pekne, veľmi pekne. Mala som trému a stresy robili svoje, ale nakoniec sme to zvládli a v posledný nedeľný beh pri jeho konci už napätie opadlo celkom a mohla som si z plného hrdla zakričať. Cítila som sa skvele! Anka štekala ostošesť, ja som kričala ostosedem, mali sme dobehnuté, štyri čisté otvorené behy, jednoducho krása.

Tak sme my dve neambiciózne agiliťáčky prišli k Poháru rektora UVL v našom jubilejnom treťom ročníku, so zlomenou rukou, osím uštipnutím a snáď aj s prianím osudu ;) Ja aj Renka sme mali svedomie čisté a posilnené tou pravou a správnou myšlienkou na to, prečo sa takéto preteky s chaosom organizujú. Lebo pohár a cena môže ostať dooomaaaa!