Pred tým si nepamätám takmer nič. Alebo len veľmi málo.

Viem, že som mala trému, keď moje dievčatá 1. augusta otvorili dvere na koterci a pred ním stála ona. Moja mamka. Jasné, že nie moja psia mamka. Adoptívna, ľudská. Ležala som na prehriatej podlahe v pravej augustovej poobedňajšej horúčave a môj šteniatkovský kamarát oddychoval kdesi za mnou. Dievčatá, ktoré sa o mňa starali, ma vybrali von (jasné, bola som už veľká na to, aby som chodila sama, veď neberte všetko doslova). Teda, vyšla som a šťuchla som sa rovno k nim – veď ich poznám, boli na mňa dobré, dávali mi papať, hrali sa so mnou a dali mi do koterca aj kamoša, aby som nespievala smutné blues. Mamka čupela obďaleč a mala na lícach slané potôčiky a hrču v krku. Tušila som, že plakala (raz mi povedala, že sedela vtedy pred útulkom a modlila sa, aby sa rozhodla správne. A hlavne, aby som sa aj ja rozhodla správne).

Potom som opatrne prišla k nej, vyvalila sa som sa na chrbátik a ona mi škrabkala bruško a papuľku a vzala ma na ruky. Počula som, ako silno jej bije srdiečko. Bilo pre mňa. Potom prišiel on – jej manžel – môj venčiar :), voňal trochu ako ona a keď si čupol, utekala som rýchlo k nemu, aby som mu povedala, že ma chce (on to ešte sám nevedel) a že idem s nimi.

Môj život (s veľkým Ž) sa začal. Vlastne sa začalo len cestovanie, takmer do zbláznenia. 100 kilometrov z útulku na chalúpku a potom ďalších 250 kilometrov domov. A o týždeň znova späť, ale to už bola dovolenka :). Lážo-plážo, záhrada, les, mamka a výcvik šteniatkovskej hygieny.

Sranda... keď si tak spomeniem, tak ako som spala cestou v aute, snívalo sa mi všeličo, ale keď sme zastali a mamka odbehla kúpiť pre mňa šampón na vykúpanie, už na parkovisku (a to sme sa prosím poznali len dve hodiny) som jačala, že môj život nemá bez nej cenu. Venčiar bol na prášky - toľká hanba (no čo... ešte nikto nezažil koncert na parkovisku?) - tak ma šuchol do auta.

Ľudia, za pár dní, čo som bola doma (D O M A), ma vymočili ako rybu vo vode hádam stokrát, aby som sa prestala škriabať. No tak dobre no, mala som svrab alebo čo, ale všetko nakoniec dobre dopadlo. A teraz som na smiech, že z pôvodného takmer holého slížika, je zo mňa chlpatá Špagetka ako tí dvaja psíci z českého večerníčka. A keď ma chcú naštvať, tak mi hovoria Idefix... (no kto by to bol povedal?!)

Za ten rok, ktorý som prežila vo svojej ľudskej rodine ako poslušné a vzorné dievčatko, sa toho udialo vcelku dosť. Hlavne som sa dala po pobyte v útulku dohromady, celkom som sa vyliečila a náležite ochlpatela. V zime som mala kožúšok ako ovečka. Spoznala som mamkinu blízku rodinu – hovoríme im mamka, tatik, Lucka a deti – a kopu ľudských i psích kamarátov a dokonca som robila aj dočasne adoptívnu sestričku malej najdúške Suri a po novom aj mojej adoptívnej sesternici Lotty.

Prvé týždne môjho života doma boli jednoducho povedané „zaujímavé“. Okrem cestovania tam a späť a zasa späť a tam, som sa musela naučiť chodiť na záchod ako veľká slečna a tiež, že mám pre moje vlastné dobro počúvať alebo dobre no, aspoň vnímať famíliu. Bolo mi vysvetlené, že na svete nie je všetko také bezpečné ako u nás, kde ma chránia, a ak chcem mať dlhý, zdravý a šťastný život a užívať si voľnosť a slobodu, platia pravidlá, ktorými sa musím riadiť. Niekedy sa mi zdá, že si mama len vymýšľa, aby sa mohla realizovať, ale v konečnom dôsledku uznávam, že napríklad bežať cez cestu za loptou alebo v ústrety masovej vrahyni šteniat nie je zrovna rozumné. A tak radšej počúvam. Ak by vám chcel niekto nahovoriť, že nie vždy, dalo by sa o tom trochu polemizovať.

Dovolenka po mojom príchode do rodiny sa rýchlo minula, užili sme si všetky druhy počasia, ktoré koniec leta dokáže ponúknuť a okrem lesa a dlhých prechádzok som absolvovala aj socializačné a kultúrne posedenia v hoteli, kde mi milý personál doniesol aj vodičku a pochválil ma, ako sa pekne správam, hoci som len také malé šteniatko.

Návrat do mesta nebol taký oslnivý, ako som očakávala, lebo sme sa psom aj ľuďom ešte museli kvôli môjmu stavu vyhýbať. Stretli sme pár exotov (ale buďme úprimní, aj oni považovali za exota mňa aj mamu). Napríklad, hneď prvé ráno pri venčení v lese, ma bohovsky vydesil kríženec labradora, ktorý urobil pár smiešnych rýchlych pohybov a bububu a ja som zobrala nohy na plecia. Mama vynadala majiteľke, či je padnutá na hlavu a toho trapoša nevie privolať, keď straší štence, ale schytala spŕšku nevyberavých slov, že by si mala ČOSI prečítať o správaní psov, a že šteňa POTREBUJE nabrať SKÚSENOSŤ s inými psami. Nuž... áno, čo vám budem hovoriť. Aj toto divadlo prispelo do môjho repertoáru skúseností. Ale na psov som nezanevrela, dokonca sa dá povedať, že ich milujem.

Dosť dlho som sa uchechtávala na tom, že akonáhle výjdeme z brány von, mám to pár krokov k miestnej „krčme“ - teda k výbežisku pre psov, kde ma takmer všetci bezvýhradne obdivujú a ja si tú ich priazeň môžem užívať (teda pokiaľ na nikoho z nich neskáčem a nešpiním im nohavice). Skončilo sa to ale tým, že mi mama na tieto moje úlety prišla a na plnej čiare mi moju výsadu zrušila. Museli sme chodiť potom veľké okruhy, čo mi zas prinieslo kamarátov nových, takže sa na ňu vôbec nehnevám. A prinieslo mi to šišky. Ľudkovia, ja tie šišky milujem. Vedela som si ich už na jeseň sama nájsť pod stromami a lietala som za nimi ako vietor. Voňajú krásne, dajú sa kotúľať dolu kopcom a ešte k tomu, keď si z nich natrhám tie šišaté lupienky, zaplním si nimi bruško a mamu to nenormálne vytáča (chichi).

Ani neviem ako a dni sa skrátili, vonku sa ochladilo a naše prechádzky v lese alebo pri rieke sa museli skrátiť, aby sme obe vonku neprechladli. Kedysi do tohto obdobia spadá čas začiatku výcviku (rozumej buzerácie, ale ja to v skutočnosti až tak zle nemyslím, to len akože sa snažím odľahčiť). Ale keďže som šikulka, všetko šlo ako po masle a za každým cvičením ma čakala hra s loptičkou alebo škrabkanie a užívanie si pohody večera s našimi.

Do útulku mama posiela nepravidelne pár aktuálnych fotiek, aby dievčatá vedeli, ako sa mám dobre a že rozhodnutie vydať ma práve jej, bolo pre mňa tým najlepším. 

A už som DOMA rok.... :)