… zaprisahala som sa, že tým mojim autistickým zvieraťom sa nebudem viac zaoberať.

       Venujem sa milejdy odmalička a ona vystrája, ako keby som po nej chcela minimálne zlatnícku výrobu šperkov. Sľúbili sme sa na ukážky dogdancingu na Zemplínskych poľovníckych dňoch. Renka nám svoju požiadavku oznámila dostatočne vopred (čo už teraz viem, že mi to mala oznámiť pred dvoma rokmi) a s vervou som sa pustila do skutočného trénovania. SKUTOČNÉHO TRÉNOVANIA.

      Don´t you worry if you can´t dance, let the music move your feets... Inšpirácie u Adi na cvičáku spôsobili u mňa krátkodobé tréningové šialenstvo, hecovali ma a ja už som sa videla, ako burácajú davy pri klaňačke … samozrejme, v úklone ja aj Anulka.

      Anulka však so mnou tento názor nezdieľala.... Dala som dohromady zoznam cvikov, ktoré ovládame a ktoré sa dajú výborne kombinovať. Ešte táto fáza sa dala celkom pre milejdy zniesť. Ale akonáhle zistila, že na hudbu už bude musieť makať, aby divadielko bolo úžasné, výnimočné, jedinečné (čo som si predstavovala skôr ja, ako ona), tvárila sa ako v sedácii. Jeden krok tam, a dva späť, chvost stiahnutý pod brucho, potlesku niet. Cúvaj, otoč, pravá, stoj, to všetko pekne do rytmu, labku, druhú, otočka, gúľaj ta ra dá....

      Moja psica to - ako vravím - poňala po svojom, teda - takmer autisticky. Jej svet, pozostávajúci zo žobrania piškôt, vylihovania v kresle, maximálne tak aktívneho hľadania myšiek, sa v okamihu zmenil na sled povelov, ktoré neplnila podľa vlastnej chuti a uváženia, ale musela, lebo nás tlačil čas na pieseň. Tak ak nie túto, inú... ani tá jej nebola po chuti.

      Snažila som sa všelijakovsky umožniť jej v znení piesne ten jej ladný pohyb, ktorým sa kĺže po zemi, keď sama chce. Ale ona nechcela. Nechcela! Ani za pekné slovo, moju prosbu, za piškótu, párok, ani za hnusné smradľavé sušené mäso. A ako sa zemplínsky deň blížil, tak som ja postupne viac a viac strácala nervy.

• Ty si taká sebecká?! Tváriš sa, akoby som po tebe chcela minimálne spracovanie daňového priznania alebo aby si kúsala na ringový oblek. Pritom chcem po tebe len to, aby si ma vnímala! Nie, milejdy si robí to čo chce... na otoč sa gúľa, na gúľaj cúva. Na poklonu ľahá, na slalom sa točí. A čo je najhoršie, na moju vzrastajúcu nervozitu reaguje útlmom. Ide ma roztrhnúť od jedu. Znova si hudiem svoje.

• Som zvedavá, čo sa ti nepáči! Namiesto toho, aby si cítila vďaku, že sa ti venujem, že nemusíš niekde štekať na reťazi na dvore, žrať pomyje a moknúť vonku! Že môžeš spať v posteli a celá rodina ťa miluje! Toto je vďaka za to, že som ťa nenechala pred šiestimi rokmi zmrznúť niekde na ulici! Kde by ti bolo lepšie ako u mňa! A ty sa tváriš, akoby bola neviem aká veľká obeta, že máš trošku pohopsať, aby ti ľudia ešte aj tlieskali!

      Po štyroch dňoch presviedčania, občasného rozumového vyjasnenia a akého-takého trénovania a definitívnej zmene hudby sme sa dopracovali až k verejnému vystúpeniu. A to nie hocijakému, ale priamo na pódiu kultúrneho domu v Trebišove. Drevená podlaha bez pokrývky ma trochu vydesila, no Anka to zobrala po svojom. Pustenú hudbu ignorovala, takisto aj povely, skackala ako kamzík, tancovala ako lesná víla, robila si, čo ju práve napadlo, štekala jak najatá, ale nakoniec sa dočkala aplauzu. Snáď sme si až takú hanbu neurobili, akej som sa po celý ten týždeň obávala.